1) sviatosti uvádzania do kresťanského života - sviatosť krstu, birmovania a Eucharistie
2) sviatosti uzdravenia - sviatosť zmierenia a pomazanie chorých
3) sviatosti služby spoločenstvu - sviatosť manželstva a posvätného stavu
Zaujímavá je podobnosť medzi prirodzeným a sviatostným životom. Prvá kategória sviatostí buduje v človeku základy kresťanského života. Podobne ako sme sa narodili telesne, tak sme sa cez sviatosť krstu narodili aj duchovne, teda „z vody a Ducha" (Jn 3,5). Telesný a duchovný život sme si samy od seba nedali a ani sme sa pre neho nerozhodli. Sú to ničím nezaslúžené dary. Sviatosť birmovania (porov. Sk 8,14-17) je vstupom do sveta kresťanskej dospelosti. Eucharistia je, podobne ako jedlo a voda pre telo, pokrmom a nápojom pre dušu. Eucharistia živí náš duchovný život a posilňuje naše spojenie s Kristom. Rovnako ako bez jedla a vody by sme dlho neprežili, podobne to funguje aj živote s Bohom.
Eucharistia má v rámci sviatostí jedinečné postavenie. (porov. KKC 1211) Katolíci veria v skutočnú prítomnosť Ježiša Krista pod spôsobom chleba a vína. (porov. KKC 1374) Pohoršuje vás to? Nie ste sami. Aj pred dvetisíc rokmi to Židov pohoršilo, ale Ježiš svoje slová neodvolal, práve naopak: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je skutočný pokrm a moja krv je skutočný nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom " (Jn 6, 54-56)
V druhej skupine vidíme sviatosti, ktoré nás na našej ceste dvíhajú, uzdravujú a posilňujú. Sviatosť zmierenia (porov. 2 Kor 5,18) vracia človeka späť do domu Nebeského Otca, ktorý predtým sám z vlastnej vôle opustil. Netreba čakať na okázalé zázraky a znamenia od Pána Boha aby nás presvedčil o svojej dobrote. Stačí ísť na spoveď a človek zažije najväčší zázrak Božieho milosrdenstva. Podobne je to aj so sviatosťou pomazania chorých (porov. Jak 5,14-15), ktorá dodáva posilu telu a hlavne duši aby človek v ťažkej situácii nezúfal a veril, že Syn človeka je Pánom aj nad chorobou a smrťou.
Tretia skupina zahŕňa sviatosti, ktoré sú určené pre službu, budovanie Cirkvi a spoločnosti a vzrastania v láske. Sviatosť posvätného stavu, ktorú ustanovil Ježiš pri Poslednej večeri (porov. Lk 22,14-20) je v istom zmysle nadstavbou všeobecného kňazstva, ktoré dostal každý pokrstený. Byť vysväteným kňazom znamená milovať Cirkev a slúžiť jej podobne ako to robí Kristus. Sviatosť manželstva (porov. Ef 5,25-32) si snúbenci udeľujú samy navzájom. Manželstvo sa pripodobňuje vzťahom v Najsvätejšej Trojici. Účelom tejto sviatosti je budovať spoločenstvo lásky nielen medzi mužom a ženou, ale aj medzi nimi a Kristom navzájom.
Sviatosť krstu, birmovania a kňazstva vtláčajú do duše človeka nezmazateľný znak a preto tieto sviatosti možno prijať iba raz.
Kristova smrť a zmŕtvychvstanie ako prameň sviatostí
Katolícka Cirkev verí a vyznáva, že „všetky sviatosti Nového zákona ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus" (KKC 1114). Základne kamene jednotlivých sviatostí teda položil Kristus. Spôsob vysluhovania sviatostí a ich podoba však podliehala zákonitostiam určitého vývoja. Rovnako aj terminológia sa časom upravovala. Alan Schreck: „V stredoveku sviatosť získala oveľa presnejšiu definíciu. Okolo 13. storočia sa biskupi zhodli na zozname siedmych sviatostí, ktoré dnes uznávajú katolícki a pravoslávni kresťania. Tento zoznam siedmych sviatostí bol potvrdený a formálne uznaný na Tridentskom koncile v 16. storočí." Tento vývoj však nie je odtrhnutý od Kristových slov a pôsobenia Ducha Svätého, ktorý vovádza Cirkev „do plnej pravdy." (Jn 16,13) Kde má pôvod táto viera?
Jednoducho povedané: v Ježišovom živote, smrti a v Jeho slávnom zmŕtvychvstaní. Jeho prebitý bok je prameň sviatostnej milosti, ktorá veriacich vyživuje. Počas Kristovho pozemského života sa ho ľudia mohli dotýkať a vnímať zmyslami. Svojim nanebovstúpením síce svojim spôsobom odišiel ale na druhej strane je predsa stále medzi nami prítomný. (porov. Mt 1,23) Túto skutočnosť pekne vyjadril svätý pápež Lev I: „To čo bolo viditeľné na našom Vykupiteľovi, prešlo do sviatostí." Kristus svojej Cirkvi daroval sviatosti, ktoré sú viditeľnými znameniami Jeho neviditeľnej milosti. Každá sviatosť má nejakú materiálnu formu, ktorú môžeme zachytiť svojimi zmyslami. Napr. pri krste je formou voda, ktorá symbolizuje život. Sviatosti sú výslednými dôkazmi Kristových slov: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie." (Jn 10,10)
V súvislosti s vyššie uvedením by sme mohli povedať, že sviatosti sú ukážkou aj toho, že hmota je dobrá. Katolícka Cirkev totiž nikdy nebola fanúšikom dualizmu, ktorý hlásali sektári - zlá hmota, dobrý duch.
Sviatosti sú teda dobrým príkladom toho, ako sa nám Boh (čistý duch) chce pripodobniť a priblížiť. Nechce s nami zdielať svoju náklonnosť iba čisto duchovným spôsobom, ale aj cez hmotné veci, ktorých sa môžeme dotknúť a vnímať. Dobrým príkladom je Eucharistia, prijímanie Božieho tela a krvi.
Kristus je skutočným vysluhovateľom sviatostí a skutočne v nich pôsobí. Ľudský vysluhovateľ (napr. kňaz) je iba sprostredkovateľom Božej milosti. Toto prostredníctvo však neodporuje tomu, že Kristus je jediný Prostredník medzi Bohom a človekom. (porov. 1 Tim 2,5) On však dáva svojmu stvorenstvu účasť na tomto Jeho prostredníctve.
Sviatosť ako dar
Katolícka Cirkev učí, že sviatosti sú nevyhnutne potrebné na spásu. (porov. KKC 1129) Tento výrok však netreba chápať ako desivú hrozbu, práve naopak - ako ponuku spásy od Toho, ktorý „chce aby všetci ľudia boli spasení." (1 Tim 2,4) Sviatosti prirovnávam k záchranným kolesám, ktoré nám Boh hádže aby nás zachránil. Sú dôležitými nástrojmi Jeho záchrannej misie.
Čo je veľmi dôležité si uvedomiť je fakt, že sviatostný život je životom v milosti. To, že máme možnosť a pristupujeme k sviatostiam nemožno nikdy chápať v prvom rade ako výkon človeka. Sviatosť je ničím nezaslúžená Božia milosť (!) „Lebo spasení ste milosťou skrze vieru. Táto spása nie je z vás, je to Boží dar. Nie je zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi, aby sme sa venovali dobrým skutkom, ktoré Boh vopred pripravil, aby sme ich konali." (Ef 2,8-10)
Pristupovať s vierou k sviatostiam znamená prichádzať k potrubiam cez ktoré tečia a vyteká spásonosná Božia milosť. Sviatostný život je v prvom rade v Božej réžii, ktorý nás láskyplne pozýva. Až potom nasleduje naša odpoveď či si z vytekajúceho potrubia niečo naberieme alebo nie. A keď si z neho naberieme, náš duchovný život vzrastá a my sa viac a viac pripodobňujeme Kristovi. Sviatosti sú teda prejavom toho, že On „nás spasil nie pre naše spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva, kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom." (Tit 3,5)
To však neznamená, že sviatosť nás „abrakadabra" zmení bez nášho pričinenia. Sviatosť určite nie je mágia. Je teda potrebné s Bohom spolupracovať, nasledovať ho, prípadne niesť s Ním svoj kríž. Napríklad veľa ľudí bolo pokrstených, ale mnohí z nich svoj krstný dar nerozvíjali. Je to podobné ako so semenom, ktoré zasadíme do poľa. Ak sa oň nestaráme a nepolievame ho, nemôže z neho nič vyrásť. Každopádne, Boh nás vždy svojou aktivitou predchádza. Nemôžeme teda tlačiť voz pred koňa. Ale ak chceme aby v nás sviatosti účinkovali, treba pristupovať k prameňu milosti s vierou a dôverujme Božiemu pôsobeniu v nás.
Sviatosti nezávisia od osobnej svätosti a morálnej úrovne ľudského vysluhovateľa, ale od Kristovej svätosti a Jeho spasiteľského diela. „Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa." (KKC 1128) Z toho teda vyplýva, že nemôžeme sviatosti oddeliť od Kristových zásluh a od Jeho jedinej a dostatočnej obety na kríži. (porov. Hebr 7,27) Sviatosť neúčinkuje sama od seba, oddelená od Krista. Keby sme ich od seba oddelili, boli by skutočne iba bezduchými rituálmi a náš sviatostný život len vonkajškovou ceremóniou.
Záver
Sviatosti sú veľkými darmi a pokladnicou milostí, ktoré Boh uchováva vo svojej Katolíckej Cirkvi. Stačí len s vierou prísť k prameňu a načerpať koľko len chceme. A tým, že sme boli obohatení, môžeme obohacovať tých, ktorí Boha nepoznajú.
Autor: Erik Dujava (Postoj.sk)